História obce

Vznik obce

     Naša obec Pavlova Ves vznikla v roku 1400. Tak hovorí najstrašia zachovaná listina, podobne ako susedný Bobrovček. S týmto rokom vzniku nemôžme súhlasiť. Vo Vlastivednom zborníku "Liptov" vyšla štúdia Dr. Ferdinanda Uličného pod názvom Osídlenie Liptova do 16. storočia, v ktorej sa pri opise vzniku susedného Bobrovca uvádza, že z majetku Bobrovca bol v roku 1283 vyčlenený majetok Pavlovej Vsi Radune a Demeterovi. Kto sú tieto osoby?  Mohli by to byť deti Pavla, ktorého meno nesie naša obec. Osoba Pavla je doteraz neznáma. Bol to však určite niekto, kto dostal územie v Pavlovej Vsi. Tu sa usídlil, a pracoval a žil. S určitosťou možno povedať, že tu mal svoje sídlo, možno nejaký domček, možno majer, možno niečo iné. Ak tu teda Pavol žil a aj býval, mohlo sa uvedené sídlo pomenovať ako ves (Ves je zastaralý tvar v slovenskom jazyku a označuje malú osadu, dedinu, obyčajne s poľnohospodárskym obyvateľstvom).

     A tu je rozpor medzi nami a vedeckými historickými autoritami Slovenska, ako je Národný archív v Bratislave, Historický ústav SAV v Bratislave, Štátny archív v Bytči, ako aj spomínaný autor osídlenia Liptova, ploštínksy rodák, Dr. Ferdinand Uličný, dekan Katedry dejín a archivníctva Univerzity Pavla Jozefa Štefánika v Prešove. Všetci prestúvajú rodný list Pavlovej Vsi do roku 1400 a tvrdia, že v roku 1283 sídlo v Pavlovej Vsi neexistovalo. Budúcnosť ukáže, kto mal pravdu.

     Čiže, i keď s ťažkým srdcom, predsa uznávame, že naša obec mala v roku 2000 šesťsto rokov a toto okrúhle jubileum treba dôstojne osláviť.

     V tomto historickom období patrila naša obec zemanom. Neskôr sa stala vlastníctvom uhorského kráľa. Už pred rokom 1469 bola majetkom hradu Liptov (Zrúcaniny hradu sa nachádzajú 1000 metrov nadmorskej výšky nad dedinou Kalameny). Nalistine z roku 1469 je obec pomenovaná ako "Pavlowa Vieska" )Neskôršie sa zaužívalo maďarské pomenovanie Pálfalva).

Pavlova Ves spolu so sudedným Bobrovčekom tvorili od polovice 16. storočia jednu obec so spoločným richtárom. Spolu plnili poddanské povinnosti. Podľa záznamov z roku 1551 boli obyvatelia oboch obcí povinní vyplatiť tri razy do roka )na Juraja, Michala a na Vianoce) po 4 zlaté a 50 dinárov (100 dinárov = 1 zlatý) a okrem peňazí po 12 gbelov (gbel košický = asi 13,5 litra) raži, jačmeňa a ovsa. Na Vianoce ešte odovzdávali jedného zajaca, v pôste korec (korec = 15 litrov) konopného semena na olej a na Veľkú noc šunku. V obecnom mlyne musel mlynár vychovať pre pánov jedného brava. Z pracovných povinností je zaznamenané vozenie palivového dreva na Likavský hrad, odbrábanie panských polí a lúk, dovoz úrody do hradných sýpok a humien, ako aj oprava sýpok pod hradom Likava a oplocovanie pánskych záhrad.

     O tom, že život poddaných bol veľmi tažký, svedčí fakt, že kráľovi platili naši predkovia ďalšie osobitné dane. Sedliaci z Pavlovej Vsi a Bobrovčeka ich do roku 1536 platili spoločne, potom osobitne podľa port (porta = sedliacka usadlosť). Počet port, i majetnosť sedliakov koncom 16. storočia prudko klesali. Kým v roku 1588 bolo zdanených 11 port, v roku 1956 už len 6 port. Okolo roku 1600 stálo v Pavlovej Vsi asi 10 domov, mlyn a panský majer. Patrila k malým obciam s výlučne poddanským obyvateľstvom.

     O živote našich predkov v 17. storočí nevieme doteraz nič, lebo sa z tohto obdobia nezachovali žiadne písomné pamiatky.

     Obec vlastní od 18. storočia veľmi cenný dokumentačný materiál, ktorý ozrejmuje mnohé udalosti zo života obce. Medzi najzujímavejšie patria dokumenty (dokumenty nám vyhotovil Štátny archví v Bytči v roku 1998), ktorého hovoria o vzniku urbáru v našej obci i o urbárskych povinnostiach voči vrchnosti z roku 1770 za panovania Márie Terézie.

     Urbár Pavlovej Vsi (Pálfalvy) mal numero (číslo) 30. Z listín sa dozvedáme, že v urbáre boli zapísaní nasledovní poddaní: Pavol Kačura, Mišo Novák, Adam Balček, Juro Valo, Pavol Kmeť, Pavol Blcha, Pavol Gillán, Pavol Baláž, Mišo Kačura, Jano Bukas ml., Juro Repa, Matej Repa, Jano Tomčo (asi Tomko), Mišo Tomčo, Jano bacúr, Jano Repa, Jano Valo, Martin NOvák, Juro Figura, Jano Kornet (Korniet), Mišo Kováč, Jano Kováč, Jano Kováč ml., Tomáš Babka, Martin Varečka, Adam Figura. Ako vyzerali urbárske dávky je vidieť na tejto listine.

     Okrem "väčných" poddaných žili v Pavlovej Vsi tri želiarske (želiar nevlastnil pôdu, len dom) rodiny. Mali povinnosť odpracovať na panskom 18 dní do roku a zaplatiť 1 zlatý. Za splnenie poddanských povinností v Pavlovej Vsi zodpovedala obecná rada, ktorú tvorili richtár a 5 prísažných. V roku 1770 bol richtárom Pavol Kačura a prísažní boli MIšo Novák, Jano Kováč, Jano Repa, Adam Figura a Jano Valo. Pretože nik z nich nevedel písať, podpisovali sa krížikmi (pozrite dokumetn!).

Život našich predkov

     Hlavným spôsobom obživy bolo poľnohospodárstvo. POlia sa obrábali najprv tzv. "trojpoľným spôsobom", to znamená, že celý chotár bol rozdelený na tri časti. Na jednu sa zasiala ozimina,  na druhú jarina a tretia ostala úhorom, aby sa zem oddýchla. Tam sa pásol hovädzý dobytok, ale aj prasce. Jalovice sa pásli vysoko v horách a napájali sa z drevených žľabov, naprv. v "Žlebách" za Babkami. Tam sa cez leto pásli aj kone. Keď bolo treba konský záprah, napríklad na "jarmok" do mesta, šli chlapi v noci po kone až do Žlebov. Ovce sa chovali tiež v hore na prístupnejších miestach a salaše boli na Hrádkach, na Úplni a pod. V 19. storočí a 20. storočí, keď sa u nás rozšírilo furmanstvo vraj s furmanským cechom. V hore sa pásli aj jahnňatá. Doma sa chovali kury a husi.

     Z obilnín siali naši predkovia najmä jarec (jačmeň), ovos, žito (raž) a neskoršie polovnák (zmes jačmeňa a ovsa) na kŕmenie. Neskôr siali pšenicu i suržicu (zmes pšenice a raži). Sena bolo málo, nie vždy kvalitné (močarina) a statok sa cez zimu kŕmil aj slaninou primiešanou do sena. Z okopanín sa vo väčšom množstve sadila švábka (zemiaky), z lúštenín fizola (fazuľa), hrach a bôb. Z ostatnej zeleniny kapusta, cibuľa, cesnak. Z ovocia sa darilo naštepeným jabloniam "plánočkám", ktoré sa jedli najmä v zime pri pradení, aby sa tvoril dostatok slín. Ďalej u nás rástli hrušky, slivky a čerešne (naše višne). Z ostatných plodín boli známe konope, najmä na výrobu plátna.

     Domy boli skoro všetky drevené, pokryté singlom (šindlom), ale aj snopkami (slamenými uzlíkmi), najmä zadné stavy. Múrov bolo v dedine málo. Napríklad v 19. storočí boli z kameňa vymúrané len krčma a mlyn. Domčeky boli malé, uličky úzke, obloky ako dlaň. Bývanie pozostávalo väčšinou z troch miestností. Pitvor so šparhétom (šporák), teda kuchyňa, kde sa väčšinou varilo a jedlo. Predná izba bývala najväčšia. tam sa bývalo najmä v zime. Boli tu postele, truhlice na oblečenie. Kasní (skrine) bolo veľmi málo. Zariadenie dopĺnali lavice stôl a murovaná pec s prípeckom, kde spávali najmä deti. Malé deti sa po narodení ukladali do belčéva (belčov - hojdacia postieľka). Zadná izba bola malá, chladná a bol tu aj štok na múku, či truhlica na masť a ďalšie potraviny. Tu bola vykopaná aj hlboká jama, do ktorej sa sypala švábka. V tejto miestnosti, keď bolo treba, sa aj spalo. V priestoroch takéhoto domu sa tiesnilo aj 12 - 15 ľudí. Múrané domy sa väčšinou stavali u nás len na začiatku 20. storočia a vzlásť po I. svetovej vojne.

     Jedlá boli veľmi skromné. Zo známejších si viacerí pamätajú na múku s bryndzou a pečenou švábkou, zamrvenku, kuľašu, trhanicu, koch (zemiaková placka), kyseľ, kapustu, fizolu, granatier, varenú baraninu, údeninu, porčové (bravčové) mäso a najmä známu dobrotu palovecké hrčky. Zaprážalo sa slaninou, šmalcom (šmalec - stopená bravčová masť) a maslom. Chlieb sa piekol vtedy doma, v rúre alebo peci. Gazdiná zarobila na cesto na 6 až 8 chlebov. Vykúrila sa pec, ktorá bola obyčajne v pitvore a tam sa upiekol vynikajúci domáci chlebík. Najchutnejší bol poškrobok (malý chlebík z cesta, ktoré ostalo ešte poobliepané v drevenom vahaníň. Často sa doma upiekol posúch na platni šparhétu.

     Neobyčajnou pochúťkou aj v minulosti bola bryndza. Po vymiesení syra sa bryndza utlačila a zadebnila do dreveného súdka a ten sa otváral v zime, obyčajne na Vianoce.

     Zvláštnou špecialitou "pavloveckej" kuchyne bol koch na baranom loji. Musel sa jesť horúci, čím sa zvýraznila chuť tejto zvláštnej omasty. Loj sa dával aj do švábkových drobov s krvou. Najchutnejšie boli nadiete (nadievať = nápĺnať) šialence (šielenca = tenké baranie črevá), zvlásť keď boli pripečené. Lojom sa zaprážali aj ďaľšie jedlá, najviac kapusta. Koláče sa piekli len na sviatky a plnili sa makom, lekvárom a tvarohom. Známe boli prázdne koláče bez plnky, len s hrozienkami. Na Viacnoce v každej rodine boli na stole opekance. Zo zvieracíh "knožkou" (knožky - nohy) sa robilo studeno. Na fruštik (raňajky) bola najčastejšie čierna káva z melty a cigórie. Biela káva bola väčšinou v nedeľu a cez sviatky. Chlapom na pole pri oračke nosili ruštik i obed ženy alebo deti. Vtedy sa prestalo robiť. Kone sostali trojky (ďatelina) či sena a oráči si zajedli slaniny, klobásky, praženice a zapili kávou. Čaj sa vyskytoval málo.

     Za horúcich letných dní v dobe sušenia sena a žatvy bola najchutnejšia kýška (skýčené mlieko). Vysmädnutý človek jej vypil aj celú rajniačku (keramická nádoba veľká 2-3 litre). Polia sa obrábali ručne a dorobiť dobrú úrodu bolo veľmi namáhavé. Oziminy sa na poli zberali, kosáky sa na túto prácu nepoužívali. Nazberané a u jariny nahrabené snopy sa viazali do proviesiel (provieslo - zo slamy urobený povraz na viazanie snopov) a stavali sa do nemcov (postaené snopy na poli, aby obilie vyschlo).